Silvester Krčméry, R.I.P.

Vo veku 89 rokov zomrel v utorok 10. septembra vo večerných hodinách Silvester Krčméry zo Spoločenstva Fatima (SF). Do večnosti odišiel v predvečer 10. výročia poslednej návštevy blahoslaveného Jána Pavla II. na Slovensku v roku 2013.


Mladosť
Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave, rodičom Ladislavovi Karolovi a Margaréte Márii rod. Jablonskej. Sviatosť krstu mu dňa 28. septembra udelil páter Vendelín Javorka SJ, ktorý v roku 1926 v Ríme založil Ruské kolégium a po 2. svetovej vojne strávil 10 rokov v gulagu. Otec Silvestra Krčméryho bol riaditeľom elektrárni v Banskej Bystrici a mama úradníčkou, a tak Silvester spoločne so svojimi piatimi súrodencami strávil obdobie mladosti a dospievania v Banskej Bystrici, kde sa venoval skautingu a ako 17 ročný prežil počas jezuitských duchovných cvičení neďaleko Ráztočná „vnútornú konverziu“. Zatúžil stať sa jezuitom, a preto (napriek nevôli otca) neskôr v noci utiekol do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. Otec trval na tom, že skôr ako pôjde jeho syn do rehole, musí mať vyštudovanú poriadnu školu, a tak po skončení gymnaziálnych štúdií Krčméry pokračoval v štúdiu medicíny v Bratislave, kde ho uchvátila osobnosť profesora Kolakoviča a jeho aplikácia sociálneho učenia cirkvi a laického apoštolátu. Spoločne s Vladimírom Juklom sa stal členom spoločenstva Rodina. Spoločne sa stretávali na Svoradove na izbe Rudolfa Šestáka, kňaza a zároveň študenta medicíny, počas svätých omší východného obradu. Spájala ich myšlienka pomoci „východným bratom“ a unionizmus.
Od polovice júna 1945 študoval v Prahe (časť štúdia a praxe strávil v Paríži a v Maroku). Dňa 7. mája 1948 bol v Prahe promovaný na „doktora všetkých vied lekárskych“. Lekársku prax vykonával v českom pohraničí, ale aj v Košiciach na kožnom oddelení. V januári 1950 nastúpil na dôstojnícku lekársku školu v Ružomberku a následne na vojenčinu v Kuřivodoch. V júli 1951 bol zatknutú Štátnou bezpečnosťou a začalo jeho putovanie po väzeniach a táboroch.
Väzenia
Prvé stretnutie s československou bezpečnosťou (políciou) zakúsil už v roku 1946. Spoločne s Vladimírom Juklom sa ocitli vo vyšetrovacej väzbe „U dvoch levov“ v Bratislave za spoluprácu s Kolakovičom. V čase druhého zatknutia (v roku 1951) mal Silvester Krčméry 26 rokov. Zakúsil útrapy tvrdého zaobchádzania bacharov a vyšetrovateľov. Po 24. júni 1953 zaťato odmietol akúkoľvek výpoveď: „Odmietam každú výpoveď, lebo vidím, že celé vyšetrovanie nemá zmysel. Štátnej bezpečnosti vôbec nejde o pravdu, ale o zničenie Cirkvi.“ Krčméry okúsil chlad, hlad, bitie, škrtenie, kopance, hlavu mu otĺkli o stenu, nalomili mu a neošetrili mu dve rebrá, hodiny musel stáť v pozore a dňom i nocou šliapať po cele.
“Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu” zazneli jeho slová pred súdom v Trenčíne v roku 1954. Po slovách obhajoby si jeho príbuzní mysleli, že Silva popravia. Našťastie justícia po smrti Stalina (1953) bola zmierlivejšia a tak ho odsúdili “len” na 14 rokov odňatia slobody. Členovia Kolakovičovej Rodiny boli odsúdení približne na 600 rokov odňatia slobody.
Aktívni v práci i v apoštoláte
Napriek utrpeniu po návrate z väzenia kráčal odvážne ďalej. Ďalších 20 rokov pôsobil ako lekár v Podunajských Biskupiciach a jeho byt na Košickej 30 sa stal centrom duchovného sprevádzania. Zakladal a organizoval stretnutia mladých, pomáhal pašovať literatúru do neslobodnejších krajín ako bolo Slovensko (vtedajší ZSSR), stál pri zrode „krúžkov“, organizovaní púti, Sviečkovej manifestácie. A to všetko hlavne cez Spoločenstvo Fatima, ktoré založil spolu s Vladimírom Juklom v roku 1974. Celá táto činnosť sa diala v čase neslobody, v atmosfére nedôvery, strachu, opočúvaní, zatýkaní (nielen) kresťanských aktivistov. V spomienkach rektora Trnavskej univerzity Mareka Šmida sa nachádza informácia, ako sa v sídle ŠtB na Februárke dokonca Krčméry ponúkol, že pôjde do väzenia namiesto zatknutých kresťanských aktivistov: „Vyhodili ho, lebo by asi obrátil aj dozorcov vo väznici.“
Na vlnách vysielania Hlasu Ameriky v roku 1984 povedal Anton Hlinka o Silvovi: „Osobnosti ako Silvester Krčméry už i samotným jestvovaním – ani nehovoriac o ich činnosti – sú predzvesťou, ba zárukou lepších čias pre národ!“
Publikačná činnosť
Už ako mládenec si písal denníky obohatené o fotografický materiál formátu malej publikácie, zachovala sa napr. knižka 13 ročného Silva s názvom Moje dojmy z Revúcej s poradovým číslom 35, no iné denníky sa stratili. Po skončení vysokoškolských štúdii publikoval v odborných lekárskych časopisoch. Časopis Československá dermatológia uverejnil jeho poslednú štúdiu v roku 1950. Odkryl v nej výsledky z 2 000 testov na 514 pacientoch, zaviedol nový pojem „epidermálnej reaktibility“, ktorý citovali autority v oblasti kožného lekárstva. Spoločne s Vladimírom Juklom napísal knihu V šľapajách Kolakoviča. Zážitky z väzenia opísal v publikáciách To nás zachránilo a Vo väzniciach a táboroch.
Ocenenia, očami osobností
Myšlienku ocenenia Silvestra Krčméryho (spoločne s Vladimírom Juklom) nastolil už páter Jozef Zvěřina a to za ich činnosť v Prahe v čase vysokoškolských štúdií: „Oba rozpoutali v Praze skutečnou vysokoškolskou Katolickou akci… a my jsme se od nich moc učili. Oba by měli dostat pápežské vyznamenání za svou činnosť tady.“
Ján Pavol II udelil Silvestrovi Krčmérymu v roku 1991 Rád sv. Silvestra. Spoločne s Vladimírom Juklom dostali v roku 1998 Doctor honoris causa Trnavskej univerzity, v roku 2010 Cenu Jána Langoša a aj na základe žiadosti Fóra kresťanských inštitúcií im prezident Slovenskej republiky 1. januára 2013 udelil najvyššie štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (Vladimírovi Juklovi in memoriam).
Osobnosť Silvestra Krčméryho si hlboko vážil bl. Ján Pavol II, ktorý mu cez osobnú priateľku Wandu Póltavskú nechal odkaz: „Na každej súkromnej svätej omši pamätám vyslovene na Teba a cez Teba na Slovensko.“ V roku 1987 ho pozval na biskupskú synodu (aj keď nebol ani len kňazom), no Krčmérymu komunisti nedovolili vycestovať do Ríma. Počas návštevy Slovenska, v príhovore zasväteným, vyzdvihol fenomén duchovných cvičení v živote Silvestra Krčméryho. Po roku 1989 bol aj Krčméryho hlas dôležitým pri personálnych otázkach obsadenie biskupských stolcov a počas návštev Ríma sa stretávali na spoločných raňajkách. Osobný tajomník bl. Jána Pavla II. kardinál Stanislav Dziwisz ich priateľstvo okomentoval slovami: „Na koho si zo Slovákov zvlášť pamätám a koho mal Svätý Otec vo veľkej obľube, to bol Silvo, Silvo Krčméry! Silvo, Silvo. Poznáte ho?“
Dominik Tatarka ho nazýval „Apoštolom“, Daniel Medo (majster sveta vo fitnes kulturistike) ho nazval „duchovným majstrom sveta“, pre mnohých bol „duchovným vodcom“, priateľom, radcom, duchovným otcom. Počas posledných rokov ho navštívili domáce i zahraničné osobnosti: členovia Nadácie Open Doors z Holandska, riaditeľ Nadácie Renovabis z Nemecka, kňaz z Talianska (v lete prišiel na Slovensko špeciálne preto, aby navštívil Silva), členovia Komunity sv. Egídia, Communio et liberacione, či slovenský fyzik Martin Mojžiš, ktorý mu počas stretnutia ďakoval slovami: „Ďakujeme za všetko. V mene našich detí… Ďakujeme!“
František Neupauer
Zdroje: Neupauer, F.: Silvo Krčméry. Bratislava : Nenápadní hrdinovia, 2012.
Prečítajte si aj:
Možno som aj tajný pápež, tvrdil Silvester Krčméry ŠtB
Silvo, Silvo… poznáte ho?
Posledné stretnutie so Silvom (R.I.P.)
Môj disident? Silvo Krčméry
Parte Silvester Krčméry (.pdf)